Z kazdého rožku trošku

V nedeľu večer pri zhliadnutí hraného dokumentu Slovenský panteon mi
zostalo strašne smutno a potom som sa normálne rozplakala. Nevedela
som si odpovedať na otázku, ako je možné v demokratickej krajine, vo
vyspelej, kultúrnej a slušnej spoločnosti vyrobiť a pustiť na
obrazovku verejnoprávneho média taký paškvil, také primitívne
falšovania našich dejín. Bez štipky novinárskej či autorskej etiky,
bez záchvevu svedomia, jednoducho amorálne vykresliť = očierniť
konkrétneho, už nežijúceho človeka, v tomto prípade veľkú historickú
osobnosť Slovenska.

Bolo to o Gustávovi Husákovi. Bolo to o komunistovi, teda klamať,
zatajovať, prekrúcať, zozmiešňovať bolo nielen prípustné, ba až
žiadúce. Ešte aj hlas rozprávača musel byť ironicky a posmešný.
(Mimochodom, jeho nositeľ, kedysi známy herec D.J. sa už prepracoval
do hlbín zabudnutia, asi zaslúžene).

Gustáv Husák sa v r. 2019 v ankete Najväčší Slovák nečakane dostal na šieste či siedme miesto. Takáto vôľa ľudu iste vyrazila dych mnohým politickým hyenám z ponovembrovým čias, prevracačom kabátov, antikomunistom, karieristom a novozbohatlíkom. V televíznej sérii Slovenský panteón však mohli pri Husákovi znova chytiť dych a nadýchnuť sa k podlému nactiutrhačstvu. Ináč nemožno nazvať tú znôšku klamstiev, výmyslov, poloprávd a vôbec znevažovania tejto osobnosti, ako nám ju
sprostredkovala milovaná verejnoprávna, za čo sme jej ešte aj zaplatili koncesionárskymi poplatkami. Múdro a zasvätene o tom na
svojom profile píše politológ Eduard Chmelár: https://www.facebook.com/ChmelarEduard

Mnoho ľudí by na mieste Husákových potomkov asi neváhalo vzniesť
trestné oznámenie za tento hanebný počin RTVS. Husákovi synovia to
neurobia. A takto by sa nebránil ani ich otec. Celý život po ňom išli
rôzni protivníci, nízke charaktery, podliaci v politike, v justícii,
za väzenskými múrmi. Je o ňom známe, že nikdy o tom nehovoril, nikomu
sa nepomstil, hoci potom v najvyšších straníckych či štátnych
funkciách by to bolo asi veľmi jednoduché. Husák bol človek zásadový,
priamy, tvrdý – možno až priveľmi, veľký štátnik so silne vyvinutým
sociálnym cítením, rodený politik a stratég. A komunista celou dušou a
celý život. Hoci mu asi najviac ublížili komunisti, teda tí, ktorí sa
za nich vydávali, aby ten systém využili a zneužili, až veľký sen
ľudstva o spravodlivej spoločnosti celkom pochovali. V tejto chvíli sa
mi do pera tlačí zvláštne, pozoruhodné vyjadrenie mladého výtvarníka
Tomáša Džadoňa, (tuším toho, čo na strechy panelákov inštaloval
slovenské drevenice). Povedal: „Teším sa, že som mohol vyrásť za
komunizmu. Neobhajujem tým režim, ale túto skúsenosť. Súhlasím s
francúzskym umelcom Christianm Boltanskim, že komunizmus bol poslednom
dogmou, ktorá dávala nádej, že svet môže byť lepší, hoci ako
alternatíva zlyhal.“

Z nedeľného Slovenského panteonu sa divák ani náhodou nedozvedel, ako
nesmierne zaostalé agrárne Slovensko sa po vojne prudko rozvíjalo
priemyselne, kultúrne i životnou úrovňou aj zásluhou vtedajšieho
predsedu Zboru povereníkov Husáka. O to viac sa v idokumente
bagatelizoval Husákov mnohoročný zápas za svojbytnosť Slovenska, za
federáciu, ktorú napokon dosiahol, ale takmer ho za to ako
„buržoázneho nacionalistu“ na Pankráci obesili. V prípade jeho
spolubojovníka, priateľa, ministra zahraničných vecí Vladimíra
Clementisa to aj dokonali. Pri vykresľovaní Gustáva Husáka ešte aj
jeho povestný výrok:…ja slovenský národ zachránim, aj keby mi za to
mali všetci napľuť do očí …, v televíznom paškvile bol narežírovaný
ako div nie výkrik šialenca v podaní druhotriedneho herca..

Normalizátor. Najhanlivejšia nadávka, horšia než kriminálnik, zloduch,
vrah. A mne sa chce spýtať: Kto by zvládol postaviť sa pred rozvášnené
davy Slovákov a Čechov, oprávnene pobúrených vojenskou agresiou. Malo
sa uprednostniť krviprelievanie v boji s presilou, alebo upokojiť
rozhnevané masy a zaviesť do pomerov v štáte znovu normálnosť? Kto by
zvládol viesť a dobre manažovať 15 miliónovú krajinu, v ktorej boli
rozmiestnené desattisíce cudzích vojakov celých dvadsať rokov? Taký
odvážny, húževnatý a schopný zvládnuť to mohol byť len Husák A mal,
žiaľ, pravdu aj s tými pľuvancami…

Prežila som v normalizácii krásnu mladosť a naplnenú dospelosť, aj sme
nadávali, aj sme sa hnevali, kritizovali, rozprávali si politické
vtipy. A žili takmer bezstarostne. Moji rodičia sa tešili, že životná
úroveň rástla, bol mier, mladí ľudia sa nebáli plodiť deti, viď silnú
generáciu husákových detí zo 70.rokov, do kultúry sa investovalo toľko
ako nikdy potom. Treba ešte ďalej pľuť?

Väčšinou neznámi herci v trápnych hraných scénkach o Husákovi sa
činili pred kamerami a predvádzali aj to, čo sa nestalo. Ale bolo v
scenári. Napr. takmer milostnú scénku so svadobným obradom starnúceho
Husáka a už nie mladej Viery Millerovej s novomanželským bozkom!
Nevkusné a úbohé. A vyfabulované.

Vierka Husáková, druhá manželka Gustáva Husáka pracovala až do svojej
tragickej smrti ako redaktorka Nového slova, bola mojou staršou
kolegyňou. Krátko pred zahraničnou cestou prezidenta do Inde, keď bola
premiérkou Indíra Ghándiová, protokol vyžadoval, aby ho sprevádzala
manželka. Tak sa na príslušnom národnom výbore narýchlo formálne
vzali. A bodka. Keby tvorcovia tohto dokumentu boli profesijne i
eticky na úrovni, asi by namiesto tohto nakašírovaného svadobného
koloritu skôr siahli po prostom fakte, že po Husákovom návrate z
desaťročného krutého žalára v Leopolodove stála po jeho boku
mimoriadne vzdelaná žena so znalosťou piatich svetových jazykov,
kultivovaná, nesmierne milá a skromná pani, ktorá v Bratislave žila
bežný život a občas sa jej stalo, že ju predavačky v obchode oslovili,
či náhodou nie je tá pani prezidentová, lebo sa na ňu veľmi podobá. A
ona odpovedala, áno, trochu sa na ňu podobám. Podobne neférovo sa
autori tejto lživej zlátaniny zachovali aj k prvej Husákovej žene
Magde Lokvencovej, keď zatajili, že ňou bola významná slovenská
režisérka. A aj pri nej využili svoj obľúbený takmer „dokumentárny“
prvok svadby, tentoraz s prenášaním nevesty cez prah dverí…
Triviálne, v dokumente nefunčné, navyše školácky nafilmované
„ozvláštnenie“.

Obe životné družky Gustáva Husáka boli pozitívnou reáliou v jeho
životopise. Ale priznať čosi také vo filme o komunistovi? O
normalizátorovi? Nikdy! Zhovädiť, to áno.

…Bežia záverečné titulky, v nich spoznávam meno scenáristu, viem že
má približne 35 rokov, teda Husáka a jeho dobu nezažil. V takom
prípade je bezpodmienečne nutne si problematiku naštudovať, pýtať sa
živých, hrabať sa v archívoch, čítať, konfrontovať, zvažovať.
Televízne spracovaný obraz veľkého Slováka Husáka takúto prípravu
popiera. Na rozdiel od iného, rovnako 35-ročného Michala Macháčka,
ktorý hovorí o Husákovi v úvode filmu. Mladého českého historika
zaujala postava v Čechách nenávideného normalizátora Husáka. Na
niekoľko rokov sa ponoril do archívov, chodil na Slovensko za žijúcimi
pamätníkmi, spoznával Husáka ako mladého intelektuála, komunistu,
vedúcu osobnosť SNP, povojnového štátnika, na smrť odsúdeného väzňa,
jeho pády,vzostupy a opäť pády. Potom v roku 2018 vydal hrubú,
pravdivú knihu o Gustávovi Husákovi. Nič v nej neprikrášľoval, nič
nezatajoval, všetko podložil vedeckými faktami. Za túto knihu o
Gustávovi Husákovi mu zakrátko na Pražskom hrade prezident Zeman
odovzdal vysoké štátne vyznamenanie. A po knihe zrazu a nečakane
stratil pracovné miesto v Historickom ústave ČAV.

Za jedno jediné možno tvorcom televízneho Husáka poďakovať, a síce že
nechali na obrazovke prehovoriť tohto mladého českého historika. Pri
sympatickom Michalovi Macháčkovi som si uvedomila, že to s nami nie je
až také zlé, lebo aj dnes existujú nepredpojatí, odvážni mladí ľudia,
hľadajúci pravdu.